KAPITOLA 1

     Polnoc. Ležím nahá v obrovskej posteli, cezo mňa je prehodená ruka. Volá sa John? Josh? Bude to niečo také... Pomaly odfukuje po výkone, ktorý nebol tak skvelý, ako som očakávala. A ako som si práve dnes zaslúžila.
     Piata vydaná kniha za tento rok. Štrnásta v poradí. A konečne sa o mňa začali zaujímať aj médiá. Vydavateľ vo mne vidí zlatú hus, ktorá mu pravidelne znáša zlaté vajcia, zatiaľ čo sama si užívam akurát tak zvyšky ošklbaného peria. Na dnešnom krste mojej knihy sa tak doširoka usmieval, až som sa bála, že ma od radosti zje. Lenže z čoho by potom deťom platil školu, ha?
    "Odchádzaš?" zamrmle, keď sa postavím z postele a začnem hľadať po zemi šaty.
    "Áno, ráno mám prácu."
    "Mohla si zostať na noc..." a už zase spí.
    Oblečiem si spodnú bielizeň a šaty, do ruky chytím pančuchy. Vytratím sa z obrovskej spálne tohoto Johna, Josha alebo koho. Chlapcom od marketingu sa v tejto dobe asi darí. Alebo pracuje v manažmente? Kto vie... Nezáležalo na tom pred hodinou, nezáleží na tom ani teraz.
    Byt je veľký. Luxusne zariadený. Vysoké stropy, nízke očakávania od intelektu žien, ktoré si sem vodí, viem to. Cez presklenenú stenu dopadá dnu jasné svetlo mesiaca v splne, inak je všade tma. A ticho. Moje kroky tlmí mäkký koberec, do ktorého sa mi príjemne zabárajú bosé nohy. Prstami prechádzam po studených bielych stenách, hladkám ich, až mi na končekoch prstov zostane jemný biely poprašok.
    Vojdem do veľkého šatníku s desiatkami na mieru šitých oblekov a ručne robených topánok. Prehľadám niekoľko zásuviek a skríň. Je to bezpečné, počujem ako chrápe. Zľahka zatlačím do jednej zo zásuviek po mojom boku a keď sa otvorí, uvidím zbierku drahých hodiniek. Jedny si navlečiem na zápästie a sledujem ako sa v odraze mesiaca krásne ligocú. Poznám tieto typy mužov - drahé doplnky, lacné reči.
    Prejdem do kuchyne a z košíka na ovocie si vezmem jablko. Vysadnem na studenú mramorovú kuchynskú linku a počas odkusovania z jablka zbežne prebehnem pootvárané listy, ktoré som našla na stole. Na výpise z účtu sa vyníma pekné niekoľkociferné číslo, keď ale vidím za aké hlúposti míňa peniaze, vrátim list späť k ostatným. Ohryzok hodím do koša a oblížem zopár čistých lyžičiek a nožov.
    V obývačke je na poličke uložených zopár zaprášených kníh. Prezrem si názvy na obálkach - samé blbosti. Zato plochá obrazovka televízora je obrovská - ts ts ts... Ak by som tu niekde videla diaľkové ovládanie, skryla by som ho. Alebo aspoň vybrala batérie. Zvalím sa do pohodlného dizajnového kresla a navlečiem si pančuchy. Chvíľu tam len tak sedím a sledujem výhľad na centrum mesta cez presklenenú stenu. Vidím vrchol Big Benu aj Tower Bridge. Zdravia ma ako starí známi. Možno dnes ešte prídem. Do tichého bytu sa ozýva tikot nástenných hodín. Každé posunutie sekundovej ručičky mi príde ako vysmievanie.
    Zo zeme zdvihnem kabelku, ktorú som pri náhlení sa do spálne odhodila. Prehodím si na seba kabát, obujem si lodičky a poberám sa k odchodu. Na stene pri vchodových dverách visí univerzitný diplom a niekoľko fotiek. Na jednej z nich pózuje na bielej pláži, na ďalšej stojí na horskom svahu. Možno to je aj celkom zaujímavý chlapík. Ale nie je pre mňa. A hlavne - ja nie som pre neho.
    Pred odchodom na neho pozrem cez škáru dverí. Leží na chrbáte, ústa otvorené dokorán. Spí. Vyjdem z bytu a silne tresnem dverami. Počujem, ako fotky zo steny dopadli na zem.

    Londýn je na tak pokročilú hodinu celkom živý. Je niečo po jednej hodine v noci, z miestnych barov viac vypadávajú ako vychádzajú mladí študenti a všetci, ktorí chcú cez víkend trochu vypať hlavu. Aké to asi je? Prechádzam cez známe ulice, po ktorých sa často motám. Neponáhľam sa. Nie je kam.
    Postavím sa na okraj chodníka a sledujem, kedy sa červený panáčik na semafore pre chodcov zmení na zeleného. Stojím tu celkom sama. Všade je prázdno, po ceste nepremávajú žiadne autá, ani doubledeckery. Napriek tomu čakám. Z diaľky za mnou počujem približujúci sa smiech a krik. Skupinka asi desiatich mladých ľudí sa postaví vedľa mňa. Zabávajú sa, prehýňajú sa od smiechu. Určite sú opití alebo nafajčení. Síce necítim ani alkohol, ani trávu, ale kto by sa takto neskoro v noci tak bavil? A okrem toho, aj keď nie je Halloween, všetci majú na sebe masky. Jeden z nich je oblečený ako pirát, ďalší je drakula a nejaké dievča má na sebe masku catwoman. Niektorí ľudia naozaj nevedia čo so sebou.
    Pozrú sa cez cestu doprava, doľava a potom rýchlo prebehnú cez ulicu aj na červenú. Vždy keď vidím takýchto ľudí, vravím si, čo tak robia so všetkým tým extra nazbieraným časom. O dve sekundy naskočí na semafóre zelená. Pokojným krokom prejdem cez cestu.
    Vchádzam do obytnej oblasti, kde sa nachádza aj môj apartmán. Pekná časť Londýna, veľa zelene. Vládne tu nočný kľud, medzi budovami sa ozývajú len kroky mojich lodičiek na betónovom chodníku. Okolo mňa prejde tmavovlasý chalan s tetovaním na krku a tunelom v ľavom uchu. Domov sa často vracia neskoro v noci. S jeho priateľkou chovajú jedného z tých drahých papagájov, čo sa vedia naučiť rozprávať. Z jednej z budov vyjde ryšavá, na krátko ostrihaná žena. Býva na treťom poschodí v budove šikmo od môjho bytu. Rada varí neskoro v noci. Starý pán z druhého poschodia venčí na trávniku svojho pudlíka - má zdravotné problémy. Pudlík, nie ten pán. Chodí s ním von trikrát v noci -  o jedenástej, o druhej a o piatej. Potom ho strieda jeho manželka. Ja ich všetkých poznám. Oni mňa nie.
    Je pár minút po druhej hodine v noci, keď prichádzam domov. Môj byt je priestranný, pomerne luxusný. Bývam tu už niekoľko rokov, ale nemám veľa nábytku. Na stenách mám zavesené obrazy miest, kam by som chcela cestovať a mám tu slušnú zbierku kníh. Inak to tu mám zariadené minimalisticky. Nemám rada všetky tie hlúposti, na ktoré len sadá prach. Vy áno? Baví vás to utierať?
    Vojdem do veľkej pracovne, v ktorej sa tvoria nápady, ktoré mi toto moje miestečko financujú. Aj keď niekedy mám pomocníkov. Z kabelky vyberiem niekoľko nových listov od fanúšikov a stalkerov. Hranica medzi nimi je tak tenká, že ťažko rozoznávam, čo je milé a čo úchylné.
    Taký Lee mi často zaplatí nájom. A Gary posiela kvety každý utorok. Len čo keď kvety nemám rada a nájom platiť musím? Čo je potom milé a čo je cez čiaru?
    Najďalej to dotiahol David. Píše mi každý týždeň. V poslednom liste ma požiadal o ruku. Pošlem mu do väzenia moje použité ponožky, to ho vždy poteší. Možno pribalím aj spodnú bielizeň. Viac kusov - aj pre kamarátov.
    Pristúpim k oknu, ktoré sa tiahne od stropu až po zem a opriem sa o kreslo, v ktorom si rada čítam. Z môjho bytu je úžasný výhľad na Londýn. Kvôli nemu som si ho vybrala. Všetko vidím ako na dlani. Tmavú oblohu osvetľuje farebná žiara London Eye. Dozerá na Big Ben, ktorého zvony za pokojných nocí doliehajú cez tú diaľku až ku mne. Mesto sa pomaly ukladá k spánku. Svetlá postupne miznú. A ja vidím všetko.
    Manželia žijúci v budove oproti na druhom poschodí chodia spať skoro, v ich byte sa zhasne okolo desiatej večer. Učiteľka jógy zo štvrtého ide do postele o jednej. Pred spaním cvičí nahá vo svojej spálni. Ako môže byť niekto tak ohybný? O byt vyššie odchádza žena každý druhý týždeň o pol dvanástej večer do práce a len pár minút po nej prichádza mužovi milenka. Domov ju vyprevadí okolo druhej v noci. Každý piatok sa v noci na siedmom poschodí pootvorí okno, vylezie z neho mladé dievča a po požiarnom schodisku utečie von. Celkom ako ja za mlada! Má môj obdiv. Zvláda to aj v lodičkách.
    Pre vzdialenejšie budovy mám ďalekohľad. Žena na piatom poschodí sleduje každý večer sitcomy, chlapík v byte nad ňou porno. Vedľa neho býva mladý chalan, ktorý často fajčí trávu a do noci hráva videohry. A pod ním zas žena chová niekoľko mačiek a maľuje akrylovými farbami na plátno celú noc až do svitania.
    Zoologické záhrady z celého sveta vítajú zvedavcov, ktorí chcú vidieť exotické zvieratá. Lepia nosy na sklo, prestrkujú ruky cez mreže. A keď sa im to zamáli, navštívia nejakú rezerváciu, prípadne sa vydajú do divokej prírody. Vezmú si takú tú umelohmotnú fľašu s vodou, batoh, nechutne veľké topánky a ďalekohľad, prikrčia sa v dostatočnej vzdialenosti a vyčkávajú. Chcú vidieť zvieratá vo svojom prirodzenom prostredí. Sú zvedaví, čo robia, keď si myslia, že ich nikto nevidí. To je presne to, čo sa deje so všetkými ľuďmi za zavretými dverami ich domovov. Vo svojom prirodzenom prostredí odkladajú svoje masky a chovajú sa tak, akí naozaj sú. Viem to. Vidím ich. Hlavne v noci.
    Postupne všetci zhasínajú. Odchádzajú do sveta, v ktorom pre mňa nie je miesto. Svieti posledných zopár svetiel, inak je v celkom okolí tma a ticho.
    Zvalím sa na gauč, stiahnem si pančuchy, vyzlečiem šaty a zapnem telku. Jedinú spoločnosť mi robí veľký kýbeľ čokoládovej zmrzliny a notebook. Len pár hodín po krste mojej novej knihy na internet pribúdajú fotky z akcie. Všetky ich prejdem. Vyzerám milo, rozkošne. Presne takú ma chcú médiá aj vydavateľ. Je to hra, ktorá ma baví. Cez deň.
    Tri hodiny v noci. Zvažujem, či dnes ešte niekam vyrazím. Čakáš ma? Chýbam ti? V telke bežia sitcomy, ktoré som videla už asi milión krát. Viem ich naspamäť. Na notebooku sa prekliknem z webstránky s fotkami z krstu a zapínam online streetkamery.
    Streetkamery sú úžasná vecička, ktorú som objavila počas mojich dlhých nocí strávených na internete. Otvorím si jednu zo svojich naobľúbenejších stránok a mám celý svet pred sebou. Priamy prenos z miest ako je Paríž, Madrid, Praha, San Francisco... Celý svet je online. Nadosah.
    Prejdem niekoľko mojich obľúbených miest. Ako zvyčajne začínam v Los Angeles, kde je ešte horúci, slnečný deň. Na počasie v L.A. by som si vedela zvyknúť... Potom navštívim New York. Mesto, ktoré nikdy nespí. Ani nevieš, ako by sme sa k sebe hodili. Prebehnem zopár bielych karibských pláží. A nakoniec sa vraciam domov - do Londýna. Mesto je na kamerách takmer prázdne. Až na neho.
    Sedí tam každú noc už niekoľko mesiacov a sleduje mesto. Na kopci Primrose Hill. Sedí s preloženými nohami, kapucou na hlave. Kamera stojí za jeho chrbtom smerom k centru, nikdy mu nevidím do tváre. Je tam vždy okolo tretej až štvrtej hodiny v noci. A ja ho sledujem zakaždým, keď nie som vonku.
    Púta moju pozornosť, vyvoláva vo mne zvedavosť. Keď na neho pozerám, mám v žalúdku zvláštny pocit. Je odo mňa tak ďaleko a zároveň blízko. Sedí tam niekde, pozerá na spiace mesto. Je to akoby sme noc prežívali spolu, aj keď sme každý sám.
    Ako veľmi je cudzí človek cudzí? Kedy ho môžeme začať volať blízkym? Čo zmenší vzdialenosť a prekročí hranicu? Keď poznáme jeho tvár? Jeho meno? Jeho sny? Alebo jeho strach?
    Pol štvrtej. Míňa sa mi zmrzlina. Vonku sa spustí jemný dážď. To je jasný signál, že dnes zostávam doma. Prídem zajtra, mám plány. Pristúpim ku knižnici a vyberiem z nej knihu. Vravíte si - je toto čas na čítanie? Nemala by ísť spať? Nie, nie... Prečo? Pretože už viac ako dvadsať rokov som ani raz nespala.

 

ALEBO AKO TLAČENÚ KNIHU